Posledný z troch listov starému podvodníkovi a jeho amnestia.

Rozhodol som sa, že zverejním posledný z listov starému a skúsenému podvodníkovi do Bratislavy (myslím tým starého Kováča). Posledný z toho dôvodu, že už nebudem zbytočne míňať na poštové výdaje keďže to hovädo sa ani nemá k tomu aby odpísalo. Keďže som momentálne v zahraničí list som poslal na Slovensko známemu, ktorý ho odoslal priamo Kováčovi. Z morálneho hľadiska voči občanom si toto zverejnenie beriem za povinnosť keďže sa stále hovorí len o nemorálnosti amnestií, ktoré udelil Mečiar ako zastupujúci prezident ale o amnestiách starého bank podvodníka sa zarputilo mlčí. Pritom ide o obzvlášť závažnú kriminalitu, ktorá má medzinárodné záujmy. Ak je morálne rušiť takzvané Mečiarove amnestie musia sa zrušiť aj tie, ktoré udelil samotný Kováč a tým hrubo porušil zákony Slovenskej Republiky. Zneužil funkciu verejného činiteľa len z toho dôvodu aby zakryl trestnú činnosť svojho mladšieho syna Michala. Podrobne to vysvetľujem v liste takže to nebudem rozoberať. Chcem len dodať, že kauza Technopol nie je dodnes ukončená. Celej kauze sa budem venovať niekedy nabudúce. Amnestie Michala Kováča ako prezidenta sú hrubým napľutím do očí širokej verejnosti. Schovávajú nie len mladého Kováča ale omnoho viac ako by sa mohlo zdať. Je preto morálnou povinnosťou všetkých ,,demokratov‘‘, ktorí sedia v NR SR aby sa zaujímali aj o túto aféru a nie len o Mečiara. Ďaleko viac ma totiž na svedomí človek, ktorý na plnú hubu hlásal bránenie demokracie. Človek bez kúska hanby a svedomia. Michal Kováč starší je medzinárodný zločinec !!! Všetci, ktorí sedia v parlamente to veľmi dobre vedia. Darmo, že už je na dôchodku ale tiež je to občan Slovenskej republiky a práve preto, že bol hlavou štátu by sa mal za svoje skutky a činy zodpovedať v plnej miere. Linka na tento článok bude odoslaná na emailové adresy všetkých poslancov Národnej Rady. Predseda parlamentu pán Richard Sulík by mal navrhnúť zrušenie aj amnestií bývalého prezidenta. Kúpa diamantovej bane v JAR bola hradená v plnej miere z dedičstva po mojom predkovi čo je dokázateľné len slovenské štátne orgány dodnes neprejavili túto vec razantne riešiť. Namiesto ich pomoci som sa dočkal ohrozenia súkromia, zdravia a života. A aby to nestačilo nechali ma trestne stíhať za nosenie trička, ktoré má nápis v anglickom jazyku – ŠKRUTKOVAČ... Zainteresované osoby musí veľmi hnevať moja priebojnosť a tvrdohlavosť  s akou sa v tejto veci angažujem. Robím tak preto lebo dedičstvo je nepremlčateľné a patrí mi. Preto sa to nazýva dedičstvom. Účty v Bank of Austria kde majú naši slovenskí politici účty nezaujíma ani jedného vyšetrovateľa. Takisto ani prokurátor z Košíc si dodnes nesplnil povinnosť a porušil zákon lebo som ho informoval o závažnej trestnej kriminalite. Bohužiaľ Slovenská Republika sa topí v arogancii politikov, ktorí nemajú žiadny iný zámer len využívať svoju funkciu vo svoj prospech. Ak ju takto zneužívali napríklad v Číne boli by predvedení na futbalový štadión. Ale na Slovensku sa niečo také stať nemôže. Preto si idem svojou cestou a využívam všetky zákonné formy vymáhania dedičstva po nebohom Valentínovi Labusovi. Je zarážajúci aj fakt, že od doby kedy sa dozvedela politická zberba, že som sa spriatelil s istým človekom, ktorý mi pomáha a chráni ma, mám otvorenejšiu cestu k spravodlivosti. Aj takéto ba dokonca oveľa horšie má pozadie táto kauza, ktorá sa stala mojou morálnou povinnosťou dotiahnuť ju do úspešného konca. Morálnou povinnosťou ,,,zákonodarcov,,,  je hlasovať aj za zrušenie Kováčových amnestií !!!

Odovzdávanie dokumentov týkajúcich sa dedičstva časť 2. (časť 9.)

Ako vidieť zverejňovanie tohto príbehu má veľký zmysel. Veľa zainteresovaným sa to veľmi nepáči. Čo dodať pravda bolí hlavne vtedy ak odkrýva veľa vecí o ktorých ľudia nič nevedeli.
Včera oznámil európsky European Anti-Fraud Office (OLAF) o sprísnení trestov za podvody a ďaleko rozsiahlejšie pátranie po nich. Platí to hlavne na pranie špinavých peňazí politikov. To sa určite veľmi nepáči ľudom ako je Michal Kováč a zberbe okolo neho. Preto dnes vysvetlím ako to bolo s odovzdávaním dokumentov.



Ako som spomenul – naša teta Margita naivne verila starému – bankovému – podvodníkovi Kováčovi. A tak sa stalo, že za účasti môjho strýka Fera odovzdala dokument oprávňujúci k výberu peňazí spolu s rodnými listami všetkých súrodencov a ďalšími dokumentmi potrebnými k úspešnému vybaveniu dedičstva. . Pri odovzdaní bola prítomná aj manželka Kováča Emília. Žena, ktorá sa síce tvári milo ale v skutočnosti je to takisto diablom posadnutá osoba. Jej sa takisto mienim, venovať v osobitnej časti. Teta naivne verila, že Kováč jej naozaj pomôže. Celé odovzdávanie prebehlo v Margitinom byte na ulici Kupeckeho v Bratislave. V dotyčnej bytovke v tej dobe býval terajší prezident Ivan Gašparovič, teraz tam býva jeho syn a tiež tam býval bankový podvodník. Ten to dnes popiera pritom tam podľa listov vlastníctva tam má byt dodnes čoho je dôkazom je aj to, že jeho meno je doteraz na zvončeku. Stojí za zmienku to, že vo dvore činžiaka sa natáčal prvý diel filmu FONTÁNA PRE ZUZANU. Kováč namiesto pomoci tete celé dedičstvo naozaj vďaka svojmu vtedajšiemu postaveniu vybavil ale tak, že si všetko nechal sám pre seba a celý majetok mojich predkov spreneveril vo svoj prospech. Teta Margita zo žiaľu nad tým čo sa stalo vážne ochorela, oslepla a za krátky čas zomrela. To všetko ma na svedomí Michal Kováč. To ale naše štátne orgány nezaujíma. Tie práve naopak robia všetko preto aby celú vec čo najviac ,,ututlali‘‘.

Preto sa otvorene pýtam ministra vnútra JUDr. Daniela Lipšica – PÁN MINISTER STE ČLENOM KRESŤANSKEJ STRANY. TEDA MALI BY STE SA SNAŽIŤ ABY NAOZAJ PLATIL ZÁKON PRE VŠETKÝCH ROVNAKO BEZ OHĽADU NA TO ČI JE OBČAN PREZIDENT ALEBO BEZDOMOVEC. NIEJE TOTIŽ MOŽNÉ ABY Z POLITIKOV BOLI NADĽUDIA, KTORÍ SI MYSLIA, ŽE SI MOŽU DOVOLIŤ VŠETKO. NAMIESTO POMOCI OD ÚRADOV SOM SA DOČKAL NEMOŽNÉHO PRENASLEDOVANIA, KTORÉ JE JASNE POLITICKY MOTIVOVANÉ. SOM ALE VEĽMI RÁD, ŽE MÁM NA ZÁPADE VEĽMI SILNÚ PODPORU, KTORÁ STOJÍ ZA VŠETKO. DOKEDY BUDETE MLĆAŤ ?? VEĽMI DOBRE VIETE O BEZPRÁVÍ PÁCHANOM MICHALOM KOVÁČOM.

Aj takto vyzerá bahno politickej scény na Slovensku. Bývalý prezident svoju funkciu využíval na páchanie rôznej trestnej činnosti, ktorú nemá žiaden úrad záujem riešiť. Na budúce zverejním tretí a zároveň posledný list, ktorý som poslal tomuto človeku bez štípky a hanby a svedomia.

Lukáš Gemza

filmova fontana pred cinziakom na Kupeckého ulici

Odovzdávanie dokumentov týkajúcich sa dedičstva časť 1. (časť 8.)

Pre zvedavých čitateľov stojí za zaujímavosť spomenúť aj túto časť príbehu.

Keďže predkovia boli neustále prenasledovaní režimom a eštebákmi bolo neuveriteľné zložité zariadiť výber peňazí. Ako som spomenul tak dokument od Valentína prebrala najstaršia dcéra, ktorá podliehala boľševickému odsunu. K dokumentu nebolo vôbec jednoduché sa dopracovať. Niekedy v šesťdesiatich rokoch minulého storočia sa snažil najmladší pradedov brat Július, ktorý žil po odsune v Nemecku, s ním spojiť. V tej dobe sa chodilo telefonovať na poštu. V dohodnutý čas sa teda pradedo Emil dostavil na poštu aby sa so svojim bratom spojil. Rozhovor bol ale úplne zbytočný lebo eštebáci zariadili to aby sa bratia vôbec nepočuli. Celý čas bolo počuť len vrčanie a hučanie. Jediné čo bolo zrozumiteľne počuť boli slová eštebáka, ktorý kričal slová : MLUVTE ! MLUVTE ! VÍTE JAK JE TO DRAHÝ ?! Moja babka na túto udalosť často spomína pretože bola tiež prítomná na Spišsko Belanskej starej pošte. Komunikácia s vlastnými súrodencami bola takmer nemožná. Pradedo posielal listy do Nemecka cez Maďarsko... Až niekedy neskôr sa podarilo sestrám Emila tento dokument doniesť do Československa.

Emil sa teda vybral do banky aby sa informoval na možnosti výberu peňazí. Vtedajšia pracovníčka mu ale povedala – PÁN LABUS, TÁ SUMA JE TAK VYSOKÁ ŽEBY STE SI MOHLI DOVOLIŤ KÚPIŤ ČASŤ ČESKOSLOVENSKA. Vtedy zacalo znova prenasledovanie komunistami. 

Pradedo sa teda rozhodol po ďalších zlých skúsenostiach s komunistami celú vec na dobro do slova a do písmena odložiť do skrine aby bol kľud a pokoj.. Až niekedy v osemdesiatich rokoch ho navštívila jeho staršia sestra Margita, ktorá mu povedala, že sa spoznala s jedným veľmi vplyvným bankárom, ktorý pomôže rodine navrátiť dedičstvo za určitú províziu. Emil aj napriek tomu, že nebol najstarší zo súrodencov mal akúsi vodcovskú rolu  medzi nimi. Všetci mu dôverovali lebo bol veľmi čestný a poctivý človek. Komu mohol tak tomu pomohol. Musím ešte uviesť, že v tom čase už bol odkázaný na pomoc rodiny lebo ležal na lôžku. Pre silnú chorobu mu totiž museli amputovať nohy.

Teta Margita vtedy ešte netušila, že starý a skúsený bankový podvodník ju pripraví nielen o majetok celej rodiny ale aj o zdravie a život. Tomu sa ale podrobnejšie budem venovať nabudúce. Aj takéto je pozadie celej tejto kauzy. Skutočná tvár Michala Kováča a jeho manželky je úplne iná. Skrývajú sa za nadáciu, ktorá kvázi pomáha chorým a bezvládnym. Pritom v skutočnosti si dovolili okradnúť a oklamať skutočne vážne chorých a slušných ľudí. Odvrátená tvár prvého post komunistického prezidenta je známa všetkým slovenským politikom. Žiaden z nich ani jeho na oko najväčší nepriateľ Vlado Mečiar si nedovolia ísť proti nemu. Časom sa čitatelia dozvedia prečo tomu tak skutočne je.

Lukáš Gemza

teta Margita s manželom

Politický väzeň číslo 016245 a arogancia ministra vnútra D. Lipšica. (časť 7.)

Komunizmus mal mnoho obetí na životoch a ešte viac obetí teroru. Jednou z týchto obetí bol aj brat mojej babky Emil, ktorého spolu s ďalšími vrstovníkmi, vybral režim boľševika za nepriateľa. Stal sa obeťou takzvaných Bielych Légií, ktoré sa vzopreli komunistickej moci. Vytváranie triednych nepriateľov v tej dobe išlo presne podľa protokolov.

Začala sa napĺňať Gottwaldova hrozba z r. 1929, keď v poslaneckej snemovni NZ ČSR povedal: „Hovoríte, že porušujeme zákony. My po­rušujeme a budeme porušovať zákony! Sme stranou československého proletariátu. Naším najvyšším revo­lučným štátom je naozaj Moskva a my sa do Moskvy chodíme od ruských boľševikov učiť, ako vám vykrútiť krk. A vy viete, že ruskí boľševici sú v tom majstri.“

Protikomunistický odboj je otvorený boj proti komunistickému zriadeniu a komunizmu všeobecne. Na Slovensku sa protikomunistický odboj naplno rozbehol po komunistickom puči vo februári 1948. Jednou z najdôležitejších skupín bola Biela légia, ktorá vytvorila v Rakúsku samostatný slobodný rozhlasový vysielač, pomocou ktorého vysielala na Slovensko necenzurované správy o situácii vo svete a na Slovensku. Okrem tejto iniciatívy členovia Bielej légie organizovali úteky ľudí z krajiny na západ, predovšetkým cez rieku Morava. Hlavným predstaviteľom Bielej légie bol svoradovčan Jozef Vicen, ktorý po odchode zo Slovenska pôsobil v Rakúsku a koncom 50. rokov bol agentami ŠtB unesený do Československa. Po odsúdení na doživotie vo väzení strávil jedenásť rokov. Ďalší z členov Bielej légie, Anton Tunega, Albert Púčik a ďalší boli za svoju protikomunistickú činnosť odsúdení na trest smrti a popravení. Okrem nich sa do odboja zapojili tisíce ďalších ľudí.

Emilov pribeh :

Chlapci naložili do batohov niekoľko nefunkčných granátov a pokazených zbraní, z ktorých ani nevedeli strieľať, lebo sa to nikdy neučili. Pribalili letáky, aby ich mohli cestou po­rozdávať po dedinách. Nestihli rozdať ani je­den. Boli zatknutí v nedeľu 5. novembra 1950 v horárni pred Levočou. Horár zlákal Luciana Neupauera do horárne pod prísľubom ohria­tia čaju. Nenápadne zavolal žandárov z Levoče. Alojz Lenkavský a Emil Labus sa rozhodli vrá­tiť do Spišskej Belej a vystríhať ostatných pred možným zatknutím. Počítali s tým, že Lucian Neupauer o mnohých veciach nevedel, lebo ne­žil vtedy v Spišskej Belej, a teda ich ani nemo­hol prezradiť. Zvyšok skupiny bol zatknutý ešte v ten istý deň 5. novembra 1950.

Odviezli ich do vyšetrovacej väzby do Košíc. Všetci boli neľudsky bití a mučení a tak od nich vymohli priznania o protištátnom sprisahaní. Začiatkom decembra ich previezli do Justičného paláca v Bratislave. Pred súdom ich stálo 17, z to­ho dve dievčatá. Najstaršie z odsúdených (Vil­ma Drozdová a Lenka Rennerová) mali 23 rokov, najmladší 17 rokov a desať mesiacov. Súdne ko­nanie sa uskutočnilo 11. – 12. júna 1951. Sudkyňa JUDr. Trattnerová ich odsúdila spolu na 122 ro­kov a mesiac žalára, 115 000 Kčs pokút, 85 rokov straty občianskych práv a u jedenástich aj na pre­padnutie celého majetku. Žalobca – štátny pro­kurátor sa odvolal na nízkosť trestov a u štyroch – Jakubjaka, Lenkavského, Neupauera a Droz­da – žiadal trest smrti. 22. februára 1952 najvyšší súd v Prahe navrhnuté tresty smrti zamietol, ale u Poruboviča trest zvýšil zo 4 na 15 rokov .

Autenticka spomienka Emila :

„Po zatknutí 5. novembra 1950 príslušníkmi Štátnej bez­pečnosti (ďalej ŠtB) z Košíc nás odviezli do Levoče. V pondelok nás odviezli do Košíc a tam nás vyšetro­vali za velezradu. Vyšetrovanie je ťažko popísať. Boli traja aj štyria vyšetrovatelia a takto nedokáže zaob­chádzať človek ani so zvieraťom. Potom nás previezli do Bratislavy na Štátny súd, ktorý sa konal 12. júna 1951. Prečítali nám obžalobu, v ktorej prokurátor dával návrh na tresty smrti pre Bohumila Jakubja­ka, Luciana Neupauera, Alojza Lenkavského a Pet­ra Drozda. Predsedníčka súdu trvala na treste smrti a nebyť znalca zbraní, ktorý bol prísediaci a žiadal si o slovo. Medziiným povedal: „Ľudia, čo to robíte, veď sú to ešte deti a zbrane boli po technickom preskúšaní nefunkčné.“ Bol to jediný človek, ktorý sa nás zastal. Po vynesení rozsudkov nás previezli do Leopoldova. V cele nás bolo aj 20 väzňov, WC v rohu, neznesi­teľný vzduch. Po dvoch týždňoch nás expedovali na Jáchymov v obyčajných vagónoch, ako nejaké zviera­tá. Po troch dňoch sme prišli na láger Bratrství. Pri­delili nám čísla a rozdelili nás po lágroch. Dali nás spolu na láger Barbora. Najčastejšie slovo, ktoré sme počúvali, bolo behom, behom. Robila sa cesta zo šach­ty pre baraky, kde bývali príslušníci SNB. Tak po ran­nej šichte v bani sme museli nosiť kamene z háld od šachty na cestu pod dohľadom aj psov vlčiakov, kto­rých mali niektorí „esenbáci“. S výkrikmi „behom, behom“ nám určovali kameň, ktorý máme zdvihnúť a tak s ním utekať a s tým vlčiakom nás poháňal. Obed, po ktorom bol človek hladnejší ako pred ním. Každý deň 15 Dkg chleba a čierna káva, to sa nedalo. Boli sme vysilení a starší ľudia aj odpadávali a tí nie ľudia ich nútili, aby ten kameň zobrali a s ním ute­kali. Lucian Neupauer robil zámočníka na povrchu. Opravoval vzduchové vŕtačky a bagre a tak mal prí­stup ku kľúčom. Blízko drôtov bola šopa, ktorá slúži­la ako sklad na oleje. Tak vznikla myšlienka na útek, lebo hranice východného Nemecka boli blízko. Z toho skladu sme sa chceli prekopať popod drôty do lesa. Po­čas nočnej smeny sme začali kopať. Bol medzi nami zradca – bonzák a ten to vyzradil. Len nevedel, kto a kedy bol kopať. Vyzradil tak Neupauera, Lenkav­ského a Nemečka. Tí iných nevyzradili. Najviac si to odniesol Nemeček. Mňa preložili v máji na Rovnost. Pre tvrdosť tamojšieho veliteľa, ktorý sa volal Dvořák, sa tam väzni tiež chceli prekopať na povrch. Ozbro­jení žandári sfárali do bane a väzňov donútili, aby sa vzdali. Jedného väzňa aj zastrelili. Bol ďalší dôvod na represálie. Do každého baraka sa dali nádoby na po­trebu a nikto nesmel ísť von. Ak niekto predsa vyšiel, z niektorej z veží spustili paľbu z guľometov. Osobné kontroly – filcungy boli na dennom poriadku.“


“Just like fascism, also communism should disappear from the entire world. People should live like people.”
Emil Lábus was born on April 23, 1932 in Spišská Belá. His father, who was a bricklayer, was a German by birth and his mother came from Slovakia. The family inherited a small homestead from his mother’s father. When he was only eighteen years old, the State Security arrested him for the distribution of leaflets encouraging people not to vote the Communist Party. He was tried together with another fifteen defendants and four of them were supposed to be sentenced to death. Emil was finally sentenced to five years of imprisonment for the high treason and they sent him to the forced labour camp in Jáchymov. He had a work injury in the camp, so he got to the prison hospital where he met a doctor of Jewish origin, Professor Koch. He was released from the prison in 1956. When Emil Lábus was in custody and later in prison, he had to face cruel interrogation and battering, though he was only a young boy at that time. He still has painful memories of this period of life.

 

Distribution of Anti-communist Leaflets

“We went to distribute the leaflets and we intended to do so in Levoča. However, they caught Lucián Neupauer. The State Security came and detained him. We both went back to the house and we were detained on Saturday. It was on November 5.” “What kind of leaflets did you distribute? Where did you get them?” “We had printed them by ourselves; actually I wasn’t there at that time. Other people had done it. And we offered to distribute them.” “What was written there on those leaflets?” “Brothers Slovaks…I can’t recall word by word now.” “Was it a kind of appeal for something?” “Of course, it was an appeal for not voting the communism.” “Who encouraged you to do it?” “Who encouraged us? Nobody had to.”

 

Motion to Death Penalty

“We were tried on June 12, 1951. When they read the accusation, the prosecutor filed a motion to impose the strictest sentence, the death penalty, on Bohumil Jakubjak, Lucián Neupauer, Alojz Lenkavský and Peter Drozd. Presiding judge Tratnerová insisted on the death penalty but the legal expert, who was observing there, was given the floor and said: ‘Oh people, what are you doing here? They are just kids and you want to sentence them to death!’ He was the only man who stood up for us.”

 

Interrogation and Beating

“There were two, three or four men who interrogated us; they battered us black and blue, I can’t even express it.” “What kind of methods did they use?” “When they opened a wardrobe, you know, there was everything from the small whip to… and they battered and battered…” “What did your cellmates say? How did they beat them?” “Oh, it is, it was always different.” “And what about the testimonies?” “They investigated me on one day, I knew nothing else. I only woke up… and I was absolutely soaked through. Don’t ask me more about it…”

 

Holy Mass in the Camp and Slapping a Warder

“Men from Moravia were usually on guard but they were also present on the mass. We were watching out. Once when I was working in the afternoon shift, they had the mass in Svätopluk. It was mischance that the campfire, it was the nickname for kapo, heard it. The same day they sent our priest away. Actually, they abducted him in the same evening. We didn’t know where. We didn’t know. In the morning when I was there to have a wash, the kapo walked around, I didn’t know whether he was snooping there or not. I slapped him so strongly that he fell down. I couldn’t remember how long he wasn’t there then, but it was surely about three or four days. He said he was beaten. Slovaks knocked him down.”

 

Injury, Stay in Hospital and Release

“I had an injury there because we used to move it in some nailed boxes. We put boxes down and moved it and they concreted there around the building site. And the most probably that mould broke off and as the lift and crane pulled it up, it pushed me somewhere and I hit my head. Nothing else happened to me, only my head was fractured thrice. Look here, it was twelve centimetres long. And fortunately I am still here.” “Did they take you to the military hospital?” “It wasn’t a military hospital, it was a prison hospital indeed and there was Professor Koch. He was a man who experienced various things during the Slovak State because he was a Jew. They took Jews during the Slovak State and he was taken as well. He was a very good man. Later they discharged me from the hospital and I was paroled. They granted my and my mother’s request and moved me to the hospital in Karlové Vary. I called my parents and they had to come to take me home. My mother, father and me as well, we all had to sign that I was discharged on my own request, and then I went home to Belá.”

 

Getting Rid of Prisoners in the Camp

“In the camp Rovnosť, prisoners had to make a kind of draft to ensure circulation in the shaft and once something happened there. They had last two or three meters to blast and they would be on the surface. Paleček, who was a commander of the camp, took automatic and started to fire to the places where prisoners stayed. It was said that he had shot somebody to death. I didn’t know.” “Did sometimes happen that men who led the prisoners out wanted to get rid of them and shot them?” “Yes, members of the National Security Corps bragged: ‘I take a prisoner or two for a walk. And I come back alone.’” “Can you recall any case of this kind?” “Oh, I don’t know exactly. However, I had a friend who slept in my cell and he told me that Paleček had done it.”

Emil bol v lágri viac ako šesť rokov. Zavalil ho tam pri práci ťažký veľký panel. Prežil len vďaka tomu, že spadol do diery vykopanej pod ním inak by bol pravdepodobne mŕtvy. Zranenia boli tak vážne, že ho museli prepustiť na slobodu. Život mu zachránil jeho spoluväzeň, ktorý bol lekárom. To a omnoho viac si vytrpel Emil a rodina nielen kvôli Emilovmu väzeniu. Emil Labus bol členom organizácie Politických väzňov. Je zarážajúce, že na tieto obete dnes nikto z predstaviteľov štátu nemyslí a úmyselne sa na ne zabúda. Miesto pomoci obetiam komunizmu má minister Lipšic odvahu neposkytnúť združeniu dotáciu. Človek, ktorý má plnú hubu demokracie a spravodlivosti úmyselne ubližuje obetiam komunizmu. Miesto toho ho trápia amnestie Vladimíra Mečiara ale amnestie udelené Michalom Kováčom ho vôbec nehnevajú. Pritom ide o obzvlášť závažnú trestnú činnosť, ktorá sa vďaka protiprávnej amnestii na prezidentovho syna nemôže riešiť. Celá kauza Technopol je dodnes zahalená rúškom tajomstva a tak by bolo potrebné niektoré veci ozrejmiť. Hovorcovi ministra vnútra som koncom novembra odovzdal dokumenty týkajúce sa našej rodinnej kauzy a takisto kauzy Technopol. Miesto pomoci som sa však dočkal prenasledovania v štýle ŠTB a GESTAPA. Presne podľa komunistických praktík zo mňa urobili podriadení ministra nepriateľa režimu ( za totality by som bol kolaborant, dnes tomu vravia extrémista ) a vysoko záujmovú osobu. Nedivil by som sa ak by tak bolo keby som pral špinavé peniaze tak ako to robí Miško Kováč s našim dedičstvom. Presne ako komunisti prenasledovali nebohého Emila, prezlečení demokrati pod rúškom bezprávia dnes prenasledujú mňa. V niektorej z ďalších častí zverejním uznesenia, ktoré potvrdzujú to, že podriadení pána Lipšica majú eminentný záujem sa mojej osoby zbaviť.

Emil Labus

Boľševický teror. (časť 6.)

Predok Valentín bol pôvodom Poliak ale aj napriek tomu mal nemeckú národnosť. V minulej časti som priblížil ako sa vďaka úradom zmenilo jeho priezvisko a aj to ako sa menili jeho národnosti. Domovské právo mal ale aj tak naďalej v poľskom Ľubiene v Galícii.

Domovské právo musel mať každý občan monarchie. Toto právo mu poskytovalo možnosť nerušeného pobytu, zatiaľ čo osoby s cudzím domovským právom, ak neviedli riadny život boli z obce vypovedané. Zakladalo tiež právo na chudobinské zaopatrenie. Bol to právny inštitút ,, príslušnosti k obci ‘‘. Zrušený bol v roku 1948 komunistami.

Na rodnom liste pradeda Emila je ale ďalšia chyba, pretože matrikár nezapísal, že otec Valentín má domovské právo v Galícii, Poľsko ale Halič, Rakúsko čo vďaka tomuto zmätku neskôr zapríčinilo sťažené pátranie po archívoch. Kvôli domovskému právu otca bol pradedo Emil až do roku 1938 občanom Poľska aj keď žil v Spišskej Belej. Až v tomto roku sa mu podarilo získať Československé štátne občianstvo. Po vzniku Slovenskej Republiky získal spolu s manželkou a deťmi domovské právo v Spišskej Belej spolu s národným občianstvom. Ale aj napriek tomu všetkému mali všetci národnosť nemeckú čo po vojne pre nich znamenalo doslova peklo.

To začalo vtedy keď si boľševici ako pomstu Nemcom vydobyli TRANSPORTY NEVINNÝCH POVOJNOVÝCH OBETÍ DO KONCENTRAČN7CH TÁBOROV a následný násilný transport do Nemecka. To všetko zažila aj moja babička ako malé dieťa, ktoré za nič nemohlo. Dodnes spomína ako ju pri transporte zobral na ruky ruský vojak. Jej mama a teta, ktoré pri tom boli, veľmi tŕpli pretože babka sa k nemu ako malá nič netušiaca obeť ozvala nemecky. Našťastie sa ale nič nestalo. Pradedo Emil skončil v ruskom zajatí na Sibíri v gulagu odkiaľ veľmi málo ľudí vyviazlo bez straty na živote. Povojnové udalosti zapríčinili odlúčenie rodiny, ktoré sa chvála bohu po prísľube rodiny skončilo šťastne  a moji predkovia sa mohli vrátiť do Spišskej Belej. To ale neplatilo o babičkinej tete Márii a strýkoch Antonovi a Júliusovi, ktorí podliehali Benešovmu odsunu. Takto teroristický boľševický režim rozdelil nielen moju rodinu ale zapríčinil mnoho nešťastia vo veľmi veľa rodinách, ktoré boli obeťami boľševickej povojnovej propagandy.

Plamene vojny už pomaly uhasínali ale ešte vždy silne pálili. Nad týmito milónmi nevinných obetí stalinskej beštiálnej šelmy sa treba veľmi vážne zamyslieť.

A aj takéto obete dokázal okradnúť Michal Kováč. Babičkin brat Emil vďaka komunistom ako je Kováč prežil peklo v komunistickom lágri. Nabudúce zverejním jeho autentické spomienky na to čo prežil a za čo NEBOL DODNES NIKTO POTRESTANÝ !!!

Lukáš Gemza

Československé občianstvo

Domovské právo

Slovenské občianstvo

ZAČIATOK KOMUNISTICKÉHO TERORU. (časť 5.)

Hrozné sú obete vojny, ešte hroznejšie sú nezmyslené obete povojnové. Tieto naša spoločnosť neľutuje, neoplakáva, nestavia im pomníky - ba ani sa o ne nezaujíma. Áno, bola aj druhá politická dravá rieka, ktorá tiež vyčíňala. Najmä po vojne. A bola zúrivejšia než tá, ktorú sa podarilo zbraňami zahatať.
Vojna nie je epopejou hrdinských činov. Vojna bola, je a bude vždy iba ohavnosťou.
O čo väčšia ohavnosť je násilné vyhasínanie životov v čase mieru za politicko-mocenské ciele! A týchto obetí bolo viac, ako ich vyprodukovala posledná, tá najstrašnejšia svetová vojna. Kto nevidí to more ľudskej krvi a sĺz a nehľadí ani na tú obrovskú horu nevinných obetí červeného teroru, ten nemá srdce ani rozum.

                                                                                                           Ján Košút

V Spišskej Belej žila pred prechodom fron­tu i po ňom silná menšina nemeckej národnos­ti. Práve ona tvorila rozhodujúcu časť občanov odvlečených do ruského zajatia. Čas ukázal, že tragická evakuácia, nazývaná aj vysídlenie, ne­meckých obyvateľov na konci vojny a tesne po nej bola šťastným východiskom pred krutým osudom ruského zajatia, z ktorého pre mnohých už cesta späť neexistovala. Najmä starší obyva­telia, ale aj celé rodiny odmietli evakuáciu vo viere, že im nová štátna moc neublíži tak, ako ani oni neublížili nikomu.

Mesto sa v prvých jarných mesiacoch prebera­lo z vojnových útrap a pokúšalo sa zorientovať v nových podmienkach. V Spišskej Belej totiž zostalo po evakuácii v januári 1945 len málo nemeckých rodín. Tie sa začali postupne vra­cať v apríli a máji, ale tu už panovali iné pome­ry. Okresný národný výbor v Kežmarku vydal 8. júna 1945 obežník č. 1, v ktorom boli pokyny pre MNV a stanice národnej bezpečnosti (NB), aby dbali na to, že Nemci, ktorí sa vrátili, musia sa zaregistrovať na stanici NB a národné výbory mali zamedziť navrátilcom usadiť sa vo svojich domoch. V nich už neraz bývalo slovenské oby­vateľstvo, alebo začali slúžiť pre iné účely, ako napr. domy na Zimnej ulici č. 163 a 164 bývalých majiteľov Schmeisza a Sauter-Koppa a na Letnej ulici č. 128 a 129, bývalý pivovar Reich, na kto­ré si robila nárok komunistická strana a červená garda. Nemeckí muži boli preto zhromaždení v sústreďovacom tábore v Kežmarku a ostatné nemecké obyvateľstvo bolo umiestnené v býva­lom Szimoniszovom pivovare v Spišskej Belej, prípadne v pracovnom tábore v Huncovciach.Od mája 1945 začala pri národnom výbo­re pracovať preverovacia komisia, ktorú tvori­li Ján Ozábal, predseda komisie a súčasne sta­rosta obce, Ján Kraus, Jakub Olekšák a Vojtech Danielčák, zo strany úradu bol členom komisie aj Ján Somora ako referent komisie. Jej úlohou bolo preveriť štátnu a politickú spoľahlivosť kaž­dého jednotlivca v Spišskej Belej a vystaviť mu patričné osvedčenie. Ako ukazujú zápisnice tej­to komisie, väčšina spišskobelianskych Nemcov preverením neprešla a bola označená ako ne­spoľahlivá. Muži, ktorí boli v jednotkách SS, boli odovzdaní súdnemu konaniu. V jeseni 1945 pracovala pod názvom užšia komisia MNV, kto­rú tvorili Ján Ozábal ako jej predseda, Ján Bogár, Lukáš Slodičák, Jakub Olekšák a Viktor Sviecho­vič. V priebehu roka sa táto komisia postupne menila a dopĺňala. O preverenie štátnej a politic­kej spoľahlivosti mohli požiadať aj slovenskí ob­čania mesta. Tí, ktorí to z rôznych dôvodov uro­bili, boli uvedení na vyhláške MNV, ktorá bola vyvesená na viditeľnom mieste, a každý občan sa k nim mohol do ôsmich dní vyjadriť. Málokto z miestnych Nemcov prešiel previerkami komi­sie. Tí, ktorí boli označení ako nespoľahliví, boli tak určení na odsun do Nemecka. Zo Spišskej Belej odišlo okolo 850 Nemcov, najviac v dňoch 9. – 10. mája 1946.




Na sobášnom liste mojich predkov je veľká zaujímavosť vďaka ktorej úradníci zmenili Valentínovi meno : Na konci priezviska je napísané Z, ktoré vyzerá ako S a tak sa stalo, že z Labuza sa stal Labus





V sčítacích hárkoch mali z roku 1938 predkovia národnosť slovenskú ale o dva roky neskôr už národnosť nemeckú. Takisto datum narodenia nesedi.

 

Približne takto sa začali útrapy mojich predkov vďaka komunistom, ktorí dodnes vládnu. Obete komunizmu trpeli rovnako ako obete holokaustu len o nich sa hovoriť nesmie. Do dnešného dňa nebol odsúdený ani jeden komunista po vzore procesu v Norimbergu. Skutočný počet obetí teroru boľševikov je dodnes nevyjasnený ale podľa odhadov prevyšuje 150 miliónov obetí na ľudských životoch nepočítajúc obete násilností, psychického teroru a mnoho ďalších svinstiev, ktoré sa nielen u nás stali a nie sú potrestané. Práve naopak ľudia ako komunista Kováč si naďalej statočne užívajú vysoký dôchodok z peňazí daňových poplatníkov.

Na budúce sa budem venovať konkrétnym útrapám mojich predkov, ktorí trpeli pre chuť boľševikov ovládať svet.

Lukáš Gemza



Druhý z troch listov, ktoré som odoslal starému bankovému podvodníkovi. (časť 4.)

Dnes zverejňujem druhý z troch listov, ktoré som odoslal starému bankovému podvodníkovi. Jeho mlčanie bolo až zarážajúce. Každý komu by bol adresovaný takýto list by sa aspoň snažil brániť voči textu, ktorý obsahuje. Michal Kováč starý len potvrdzuje svoju vinu v tomto prípade. V niektorej z ďalších častí sa budem venovať kauze Technopol a Diamantová baňa kde má tento náš ex-prezident palce až to bolí a žiaden vyšetrovací orgán ( myslím prokuratúry, pretože schopnosť vyšetrovacích policajtov s touto vecou nemá nič spoločné lebo je veľa spoľahlivých policajtov a vyšetrovateľov, ktorí si svoju prácu robia dokonale len nadriadené orgány ich prácu ničia v zárodkoch.. ) nemá gule toto komunistické prasa odsúdiť za preukázateľnú trestnú činnosť. Jedinou reakciou na tento list bol telefonát z austrálskeho telefónneho čísla  0061417253805 zo dňa 8. októbra 2011 kde sa ma ,,z druhej strany'' opýtal mužský hlas - ,, Baví Vás ešte ubližovať môjmu otcovi? '' . Moja odpoveď bola rýchla a jednoznačná - ,, Nikomu neubližujem len sa snažím získať to čo mi patrí a za ďalšie ak si to ty mladý Miško tak sa spýtaj fotra či jemu nevadilo, že okradol slusnu rodinu a zničil zdravie slušnej rodine??!'' a hovor som ukončil s trošku vulgárnejšími slovami nevhodnými k uvedeniu. Takto aspoň vidíte ako za Vaše dane ,,veľvyslanci'' riešia súkromné záležitosti v pracovnom čase... Tiež mi nedá pripomenúť, že tento veľvyslanec je chránený imunitou vďaka ktorej uniká trestu pred Bavorským súdom v kauze Technopol spolu s ďalšími obvinenými. Všetko sú to preukázateľné veci, ktoré nemá nik  ochotu riešiť maximálne tak spomínať rušenie amnestií vládou V. Mečiara ale nie rušenie amnestií, ktoré zakrývajú takisto zločiny veľkého rozsahu.

Ako to všetko začalo 2. (časť 3.)

Minule som v krátkosti opísal začiatok celého príbehu, ktorý je dnes medzinárodnou kauzou. Opíšem ešte zopár zaujímavých ,,detailov‘‘ o Valentínovi.

Vysviacka novej zástavy TJ Orol.



Slávnostné odhaľovanie pomníka gen. M. R. Štefánika



Pred rokom som rozmýšľal nad tým ako sa podarilo grófovi Zamoyskemu nájsť svojho syna Valentína. Dnes to už ale viem. V roku 1882 odkúpil Andrzej Zamoyski kúpele spolu s obcami Nižné a Vyšné Ružbachy. Pri výstavbe kúpeľov mu bol hlavným poradcom uznávaný lekár zo Spišskej Belej Dr. Weiss, ktorý Valentína poznal. Valentín bol veľmi dobrý a pracovitý človek. Mimo starostí, ktoré mal s výchovou detí a gazdovstvom sa venoval aj aktivitám v mestečku. Podarilo sa mi získať fotografiu kde je zachytený s Andrejom Hlinkom pri oslavách 10 ročného fungovania Telocvičnej Jednoty Orol v Spišskej Belej ( rok 1934 ) a tiež snímok z roku 1939 kde sa odhaľoval pomník generála M. R. Štefánika, na ktorej je dole v ľavo za dievčatkom. Vzhľadom na to, že obrázky majú viac ako 70 rokov sa ospravedlňujem za ich kvalitu.

Takisto ako som sľúbil dokumentujem existenciu filiálky Spišskej Banky ( Zipser Bank )  v Spišskej Belej. Túto filiálku zriadila Spišská Banka, účastinná spoločnosť so sídlom v Kežmarku v 20. rokoch 20. storočia ( zdroj – Bankový obežník ministerstva financií vo Viedni ) . Až donedávna sa darilo zúčastneným podvodníkom existenciu tejto pobočky úspešne zatajovať. O tejto Spišskej banke sa budem venovať niekedy nabudúce v osobitnej časti.  Vkladná knižka tejto banky vyzerala ako malá knižočka formátu A5 so zobrazením výšky vkladu ( obr. 1 ) a účastina ( obr. 2 ) o ktorú nás pripravil starý – bankový - podvodník Kováč, mala tvar vo formáte A4, kde bola napísaná účastina vo výške 250 000 DM a podpis A. Zamoyskeho. Tento dokument Valentín nikdy nepoužil a nevybral vďaka nemu ani marku. Až 5. 6. 1942 keď zomieral na smrteľnej posteli  povedal dcére kde dokument je a takisto to, že sa majú súrodenci poctivo podeliť. Delenie by bolo poctivé ak by nenastalo kruté povojnové obdobie nielen pre mojich predkov. Čo im komunisti povystrájali priblížim nabudúce.

Prvý z troch listov, ktoré som odoslal starému Kováčovi. (časť 2.)

Máte možnosť vidieť, že prvý krát som dal list na ,,vedomie'' aj naj vyšším orgánom tejto krajiny. Odpísali len z kancelárie prezidenta, že nie je v ich kompetencii tieto ,,veci'' riešiť.


Od:

lubica.stvrtecka@prezident.gov.sk  

Komu:

<lukas.gemza@centrum.cz>

Kopie:

Datum:

21.4. 2010 13:21

Vážený pán Gemza, potvrdzujeme týmto príjem Vášho listu, ktorý ste v kópii zaslali aj do našej inštitúcie. Zároveň dodávame, že v predmete Vášho podania Vás osobne informoval vedúci oddelenia styku s verejnosťou JUDr. Dárius Rusnák, vrátane objasnenia o vymedzených právomociach pána prezidenta SR a jeho kancelárie, stanovených v Ústave Slovenskej republiky a zákone č. 16/1993 Z. z. o Kancelárii prezidenta SR v znení neskorších predpisov a v zmysle záverov z Vášho stretnutia berie preto naša inštitúcia obsah listu len na vedomie.
S pozdravom.
Vybavuje : Ing. Ľubica Štvrtecká, oddelenie styku s verejnosťou