ZAČIATOK KOMUNISTICKÉHO TERORU. (časť 5.)

Hrozné sú obete vojny, ešte hroznejšie sú nezmyslené obete povojnové. Tieto naša spoločnosť neľutuje, neoplakáva, nestavia im pomníky - ba ani sa o ne nezaujíma. Áno, bola aj druhá politická dravá rieka, ktorá tiež vyčíňala. Najmä po vojne. A bola zúrivejšia než tá, ktorú sa podarilo zbraňami zahatať.
Vojna nie je epopejou hrdinských činov. Vojna bola, je a bude vždy iba ohavnosťou.
O čo väčšia ohavnosť je násilné vyhasínanie životov v čase mieru za politicko-mocenské ciele! A týchto obetí bolo viac, ako ich vyprodukovala posledná, tá najstrašnejšia svetová vojna. Kto nevidí to more ľudskej krvi a sĺz a nehľadí ani na tú obrovskú horu nevinných obetí červeného teroru, ten nemá srdce ani rozum.

                                                                                                           Ján Košút

V Spišskej Belej žila pred prechodom fron­tu i po ňom silná menšina nemeckej národnos­ti. Práve ona tvorila rozhodujúcu časť občanov odvlečených do ruského zajatia. Čas ukázal, že tragická evakuácia, nazývaná aj vysídlenie, ne­meckých obyvateľov na konci vojny a tesne po nej bola šťastným východiskom pred krutým osudom ruského zajatia, z ktorého pre mnohých už cesta späť neexistovala. Najmä starší obyva­telia, ale aj celé rodiny odmietli evakuáciu vo viere, že im nová štátna moc neublíži tak, ako ani oni neublížili nikomu.

Mesto sa v prvých jarných mesiacoch prebera­lo z vojnových útrap a pokúšalo sa zorientovať v nových podmienkach. V Spišskej Belej totiž zostalo po evakuácii v januári 1945 len málo nemeckých rodín. Tie sa začali postupne vra­cať v apríli a máji, ale tu už panovali iné pome­ry. Okresný národný výbor v Kežmarku vydal 8. júna 1945 obežník č. 1, v ktorom boli pokyny pre MNV a stanice národnej bezpečnosti (NB), aby dbali na to, že Nemci, ktorí sa vrátili, musia sa zaregistrovať na stanici NB a národné výbory mali zamedziť navrátilcom usadiť sa vo svojich domoch. V nich už neraz bývalo slovenské oby­vateľstvo, alebo začali slúžiť pre iné účely, ako napr. domy na Zimnej ulici č. 163 a 164 bývalých majiteľov Schmeisza a Sauter-Koppa a na Letnej ulici č. 128 a 129, bývalý pivovar Reich, na kto­ré si robila nárok komunistická strana a červená garda. Nemeckí muži boli preto zhromaždení v sústreďovacom tábore v Kežmarku a ostatné nemecké obyvateľstvo bolo umiestnené v býva­lom Szimoniszovom pivovare v Spišskej Belej, prípadne v pracovnom tábore v Huncovciach.Od mája 1945 začala pri národnom výbo­re pracovať preverovacia komisia, ktorú tvori­li Ján Ozábal, predseda komisie a súčasne sta­rosta obce, Ján Kraus, Jakub Olekšák a Vojtech Danielčák, zo strany úradu bol členom komisie aj Ján Somora ako referent komisie. Jej úlohou bolo preveriť štátnu a politickú spoľahlivosť kaž­dého jednotlivca v Spišskej Belej a vystaviť mu patričné osvedčenie. Ako ukazujú zápisnice tej­to komisie, väčšina spišskobelianskych Nemcov preverením neprešla a bola označená ako ne­spoľahlivá. Muži, ktorí boli v jednotkách SS, boli odovzdaní súdnemu konaniu. V jeseni 1945 pracovala pod názvom užšia komisia MNV, kto­rú tvorili Ján Ozábal ako jej predseda, Ján Bogár, Lukáš Slodičák, Jakub Olekšák a Viktor Sviecho­vič. V priebehu roka sa táto komisia postupne menila a dopĺňala. O preverenie štátnej a politic­kej spoľahlivosti mohli požiadať aj slovenskí ob­čania mesta. Tí, ktorí to z rôznych dôvodov uro­bili, boli uvedení na vyhláške MNV, ktorá bola vyvesená na viditeľnom mieste, a každý občan sa k nim mohol do ôsmich dní vyjadriť. Málokto z miestnych Nemcov prešiel previerkami komi­sie. Tí, ktorí boli označení ako nespoľahliví, boli tak určení na odsun do Nemecka. Zo Spišskej Belej odišlo okolo 850 Nemcov, najviac v dňoch 9. – 10. mája 1946.




Na sobášnom liste mojich predkov je veľká zaujímavosť vďaka ktorej úradníci zmenili Valentínovi meno : Na konci priezviska je napísané Z, ktoré vyzerá ako S a tak sa stalo, že z Labuza sa stal Labus





V sčítacích hárkoch mali z roku 1938 predkovia národnosť slovenskú ale o dva roky neskôr už národnosť nemeckú. Takisto datum narodenia nesedi.

 

Približne takto sa začali útrapy mojich predkov vďaka komunistom, ktorí dodnes vládnu. Obete komunizmu trpeli rovnako ako obete holokaustu len o nich sa hovoriť nesmie. Do dnešného dňa nebol odsúdený ani jeden komunista po vzore procesu v Norimbergu. Skutočný počet obetí teroru boľševikov je dodnes nevyjasnený ale podľa odhadov prevyšuje 150 miliónov obetí na ľudských životoch nepočítajúc obete násilností, psychického teroru a mnoho ďalších svinstiev, ktoré sa nielen u nás stali a nie sú potrestané. Práve naopak ľudia ako komunista Kováč si naďalej statočne užívajú vysoký dôchodok z peňazí daňových poplatníkov.

Na budúce sa budem venovať konkrétnym útrapám mojich predkov, ktorí trpeli pre chuť boľševikov ovládať svet.

Lukáš Gemza