CELÝ PRÍBEH TOHTO DEDIČSTVA JE VEĽMI ZAUJÍMAVÝ
a postupne si osvetlíme jeho pozadie.
Takže pekne po poriadku.
Písal sa rok 1880 keď sa spoznali Andrzej P. Zamoyski ( nar. 1852 vo Warszave ) a Hedviga Labuzova ( nar. v Lubien, Galicija – dnešné Malo poľské vojvodstvo ) . On študent zo šľachtickej rodiny a ona pomocníčka na školskom statku. Nebudeme si nič zakrývať ak napíšem, že mladý pán si našiel peknú mladú milenku. Z celého tohto romániku sa narodil môj predok Valentín ( 13. 2. 1881 ). Dopadlo to bohužiaľ tak, že gróf sa samozrejme oženil s inou ženou a Hedviga ( Jadwiga ) bola tak chudobná, že jej neostávalo nič iné ako Valentína umiestniť do sirotskej rodiny. Vyrastal v chudobných a veľmi skromných pomeroch. Asi si viete predstaviť ako sa v tej dobe ťažko žilo. Zarážajúci je pritom fakt, že jeho biologický otec si pár rokov po jeho narodení kúpil hrad v Starej Ľubovni, kúpele vo Vyšných Ružbachoch a mnoho ďalších pozemkov.
Ale spať k Valentínovi – ten sa vyučil za garbiara a svojmu remeslu sa veľmi dobre rozumel. Odišiel žiť do Spišskej Belej. Prečo sa rozhodol práve tak, nik nevie. Bol to skutočne veľmi dobrý a v širokom okolí uznávaný majster svojho remesla. Patril aj k cechu garbiarov a svoje remeslo dokonca učil aj učňov na Kysuciach a Orave. V Spišskej Belej sa spoznal s Máriou, rodenou Mravčákovou, a tí sa nakoniec 24. augusta 1901 zosobášili. Bývali v malom domčeku na Letnej ulici číslo 55. Tento dom ešte dnes stojí. V tej dobe boli v mestečku len tri ulice a to : Zimná, Letná a ,, medzi jarkami‘‘. Bolo to veľmi ťažké obdobie. V tej dobe totiž veľmi zomierali novonarodené deti. Čo zažili aj Mária s Valentínom. Z pätnástich narodených detí sa dospelosti dožilo len osem. Ale aj napriek tomu, že boli chudobná rodina sa o nich vedel náležito postarať a deti netrpeli hladom. V každom dome bola v tej dobe krava, prasiatko, sliepky a to čo si kto vychoval proste mal na tanieri. Nie ako dnes, mládež ani nevie čo to maštaľ je, lebo im to smrdí ,ale ak im dáte na tanier poriadny kus rezňa tak už to nesmrdí... Proste žili ťažko ale žili. Dievčatá boli štyri – Mária, Margita, Helena a Ema a chlapci tiež štyria – Jozef, Emil ( môj pradedko ) , Anton a Július.
Niekedy v roku 1924 sa vo svedomí Andrzeja Zamoyského asi ,,niečo‘‘ prebralo, lebo keď žil v Starej Ľubovni tak dal vyhľadať svojho nemanželského syna Valentína ( okrem neho mal ešte minimálne jedného o ktorom viem – poznámka autora ) . a tak sa rozhodol, že svojho syna navštívi a odškodní ho. Bola to naozaj veľká sláva keď do Spišskej Belej prišiel urodzený pán na koči, ktorý ťahal záprah štyroch koní. Tu musím spomenúť, že len gróf Zamoyski bol široko ďaleko známy svojim bielim štvor-záprahom a nik iní v okolí taký nepoužíval, aj keď v tej dobe už tí bohatší vlastnili prvé autá, on bol výnimkou. Naozaj bolo veľké haló, keď sa koč zastavil práve pred domom Valentína Labusa. Ten bol v práci a doma boli len dievčatá. Im gróf rozprával ako budú zbierať zlaté jablká zo stromov v lese... Asi viete ako po toľkých rokoch na návštevu otca reagoval samotný Valentín... Od otca nič nechcel a odprevadil ho ,,slušne‘‘ preč. Ten aj napriek tomu synovi založil v Zipser banke, pobočka Spišská Belá ( Zipser Bela – lebo Spišská Belá bola nemeckým mestečkom ) účet na sumu 250 tisíc vtedajších DM ( deutsche mark ) čo boli v tej dobe nepredstaviteľné peniaze a šek mu odovzdal.
V ďalšej časti budem pokračovať s touto tvárou príbehu a doložím aj existenciu spomínanej pobočky banky, ktorú sa podarilo donedávna úspešne zatajovať.
Lukáš Gemza
a postupne si osvetlíme jeho pozadie.
Takže pekne po poriadku.
Písal sa rok 1880 keď sa spoznali Andrzej P. Zamoyski ( nar. 1852 vo Warszave ) a Hedviga Labuzova ( nar. v Lubien, Galicija – dnešné Malo poľské vojvodstvo ) . On študent zo šľachtickej rodiny a ona pomocníčka na školskom statku. Nebudeme si nič zakrývať ak napíšem, že mladý pán si našiel peknú mladú milenku. Z celého tohto romániku sa narodil môj predok Valentín ( 13. 2. 1881 ). Dopadlo to bohužiaľ tak, že gróf sa samozrejme oženil s inou ženou a Hedviga ( Jadwiga ) bola tak chudobná, že jej neostávalo nič iné ako Valentína umiestniť do sirotskej rodiny. Vyrastal v chudobných a veľmi skromných pomeroch. Asi si viete predstaviť ako sa v tej dobe ťažko žilo. Zarážajúci je pritom fakt, že jeho biologický otec si pár rokov po jeho narodení kúpil hrad v Starej Ľubovni, kúpele vo Vyšných Ružbachoch a mnoho ďalších pozemkov.
Ale spať k Valentínovi – ten sa vyučil za garbiara a svojmu remeslu sa veľmi dobre rozumel. Odišiel žiť do Spišskej Belej. Prečo sa rozhodol práve tak, nik nevie. Bol to skutočne veľmi dobrý a v širokom okolí uznávaný majster svojho remesla. Patril aj k cechu garbiarov a svoje remeslo dokonca učil aj učňov na Kysuciach a Orave. V Spišskej Belej sa spoznal s Máriou, rodenou Mravčákovou, a tí sa nakoniec 24. augusta 1901 zosobášili. Bývali v malom domčeku na Letnej ulici číslo 55. Tento dom ešte dnes stojí. V tej dobe boli v mestečku len tri ulice a to : Zimná, Letná a ,, medzi jarkami‘‘. Bolo to veľmi ťažké obdobie. V tej dobe totiž veľmi zomierali novonarodené deti. Čo zažili aj Mária s Valentínom. Z pätnástich narodených detí sa dospelosti dožilo len osem. Ale aj napriek tomu, že boli chudobná rodina sa o nich vedel náležito postarať a deti netrpeli hladom. V každom dome bola v tej dobe krava, prasiatko, sliepky a to čo si kto vychoval proste mal na tanieri. Nie ako dnes, mládež ani nevie čo to maštaľ je, lebo im to smrdí ,ale ak im dáte na tanier poriadny kus rezňa tak už to nesmrdí... Proste žili ťažko ale žili. Dievčatá boli štyri – Mária, Margita, Helena a Ema a chlapci tiež štyria – Jozef, Emil ( môj pradedko ) , Anton a Július.
Niekedy v roku 1924 sa vo svedomí Andrzeja Zamoyského asi ,,niečo‘‘ prebralo, lebo keď žil v Starej Ľubovni tak dal vyhľadať svojho nemanželského syna Valentína ( okrem neho mal ešte minimálne jedného o ktorom viem – poznámka autora ) . a tak sa rozhodol, že svojho syna navštívi a odškodní ho. Bola to naozaj veľká sláva keď do Spišskej Belej prišiel urodzený pán na koči, ktorý ťahal záprah štyroch koní. Tu musím spomenúť, že len gróf Zamoyski bol široko ďaleko známy svojim bielim štvor-záprahom a nik iní v okolí taký nepoužíval, aj keď v tej dobe už tí bohatší vlastnili prvé autá, on bol výnimkou. Naozaj bolo veľké haló, keď sa koč zastavil práve pred domom Valentína Labusa. Ten bol v práci a doma boli len dievčatá. Im gróf rozprával ako budú zbierať zlaté jablká zo stromov v lese... Asi viete ako po toľkých rokoch na návštevu otca reagoval samotný Valentín... Od otca nič nechcel a odprevadil ho ,,slušne‘‘ preč. Ten aj napriek tomu synovi založil v Zipser banke, pobočka Spišská Belá ( Zipser Bela – lebo Spišská Belá bola nemeckým mestečkom ) účet na sumu 250 tisíc vtedajších DM ( deutsche mark ) čo boli v tej dobe nepredstaviteľné peniaze a šek mu odovzdal.
V ďalšej časti budem pokračovať s touto tvárou príbehu a doložím aj existenciu spomínanej pobočky banky, ktorú sa podarilo donedávna úspešne zatajovať.
Lukáš Gemza
 |
| hore - Andrzej Zamoyski a Maria Karolina; dole Valentin Labus a Maria, rodena Mravcakova | <><><><>
